Fansmeeting Prešov 2018

17. july 2018 at 11:48 | Sarah |  Denné články
Takže, článku v ktorom popíšem aspoň trochu to čo
sa na fansmeetingu dialo a ako to aspoň z časti prebiehalo, ste sa dočkali.
Už večer deň pred meetingom som sa strachovala že nedôjdem. Kto by sa nebál, keď ma skoro
ráno vstávať ale v robote končí o jednej až druhej ráno.
Kým som sa zobudila, dala dokopy to ešte chvíľku trvalo, oči som mala zlepené dosť dobre dlho.
Najhoršia časť! Oblečenie.
Samozrejme Sára sa na takéto veci nechystá nikdy do predu, však načo.
Ako som sa dochystala, s pocitom prázdna v žalúdku som bežala na stanicu.
Neviem čo sa to so mnou deje, ale v poslednej dobe mi naozaj stačí kúsok jedla
a stačí mi to na celý deň. Áno je to tým že mám scvrknutý žalúdok, ale ako sa to
mohlo stať keď jeden deň sa prežeriem ako prasa a na druhý mám problém zjesť krajec chleba?
Dobre nevadí späť k článku.
Krásne letné počasie, jemný vánok a ľudia. Veľmi veľa ľudí a to o vlaku
ešte nehovorím.
Som rada že som našla dáke miesto na sedenie.
Úplne v poslednom vagóne, v poslednom kupé s malými deťmi, jéj.
Cestovala som z Ružomberka do Kysaku cca 2 a pol hodiny, kde som konečne narazila
na partiu kamarátov, ktorý údajne šli vlakom tiež. Samozrejme sára nemala net a do jedálenského
vozňa sa jej neráčilo pozrieť a to som sa ich naozaj snažila nájsť.
Ako som v Kysaku vystúpila z vlaku, som naozaj nevedela, ktorý z tých
všetkých vlakov, ktoré tam stáli je ten môj.
Samozrejme prví ľudia čo šli okolo sa stali mojou obeťou, takže som
sa ich hneď spýtala či idú na vlak do Prešova.
Chvíľu som šla s nimi, trochu som si v tých mojich úžasných topánkach
na 10 centimetrovej platforme a 6 centimetrovom opatku trošku pobehla.
Už pri vlaku som zastihla Tomáša, Vlada aj Juraja takže som vedela
že ten vlak bude môj.
Vo vlaku sme sa stretli, pokecali a keď sme došli do Prešova, sme hneď s menšími pochybnosťami
šli kúpiť lístok na autobus, ktorý sme samozrejme nevyužili.

Došli sme pred Eperiu.


Ako prvé sme sa šli najesť. Keďže sme mali ešte dve hodiny čas zamierili sme
na Kebab, ktorý som dojedala ešte keď som sa vracala do Ružomberka domov, ale o tom potom.
Po spoločnom "obede" sme sa snažili nájsť zvyšok hostí čo sa mali meetingu
zúčastniť. Trvalo to celkom dlhšie no nakoniec sme sa našli.
Stretnutie malo byť pred OC, ja som už bola hore a oddychovala.
(Však sára daj si tie topánky na opätku, dnes sa nenabeháš aj tak budeš iba sedieť)
Kiežby.
Keď som šla písať kamarátke ohľadom toho kde sa stretneme keď dorazí do Prešova,
ma milo prekvapili dvaja chalani s otázkou či sa so mnou môžu odfotiť.
wow. bola som prekvapená že čo :D. Samozrejme že som neodmietla, ja sa rada fotím :DD


Myslela som si že to bolo prvý a posledný krát, ale milo ma prekvapilo ešte
o mnoho viac ľudí s fotkou či podpisom.
Na to ako som si vravela že sa nenabehám som na konci meetingu nedokázala stáť na nohách.
Už v posledných minútach, keď sme sa s kamarátkou mali rozlúčiť a ísť na autobus, sme
fotili ešte miniatúru, o ktorú nás Tomáš poprosil ešte v ten deň.
Myslím si že vyšla! :D



To zistenie že na dačo takéto existuje meme, Tomáša mierne prekvapilo.

Po fotení sme sa vrátili hore do Eperie, s Kate sme sa rozlúčili a utekali na autobus :)

Som Štefan - INSTAGRAM


Mako - INSTAGRAM


Juraj - INSTAGRAM


Klarisa - INSTAGRAM


Aňa - INSTAGRAM



Domov som cestovala spolu s Vladom (INSTAGRAM), s ktorým mi tie tri hodiny
cesty ubehli strašne rýchlo! Musím uznať že už dlho som si takto
s nikým nepokecala a som rada že som spoznala kopu skvelých ľudí!

Komentáre či hate na Tomáša si vyprosujem, nadávať si môžete naň koľko chcete.
Niekomu jeho typ videí vyhovuje niekomu nie. Keby ho spoznáte myslím si že by ste hneď zmenili
názor. :) Ja sa za to s kým sa bavím nehanbím a budem ho podporovať, verím že to dotiahne ešte ďaleko!
Mimochodom ak to čítaš ešte raz Gratulujem k 60K <3 (INSTAGRAM)






 

Kto je mojou inšpiráciou? / ako ľudia reagujú na môj štýl.

15. july 2018 at 16:07 | Sarah
Často sa ma niektorí z vás pýtajú, koho tak moc obdivujem, kto je mojou inšpiráciou či vzorom.
Kde naberám tú odvahu, chodiť do mesta v hentom oblečení alebo s tak namaľovanou tvárou.


Nemám niekoho takého, že by som sa maľovala ako on/ona, alebo by som sa obliekala ako niekto
z mojich obľúbencov. Nemyslím si že už len ja by som po niekom kopírovala.
Zbožňujem svoj štýl a to že sa niekomu nepáči keď nosím dotrhané tričká, obojok s reťazou
na krku, to už moja vec nie je.
Milujem keď môžem spojiť moje dva najobľúbenejšie štýly do jedného. Do teraz som ho nevedela
nájsť. Bolo to niekoľko mesiacov dozadu, kedy som sa menila zo dňa na deň.
Jeden deň som si obula kanady, roztrhané nohavice, tričko slayer či s inou kapelou/motívom
a do toho čierne pery a vyholená hlava.
Na druhý deň učesaná na ritku, zvlnené vlasy, milý a jednoduchý make up, klasické ružové tričko,
sukňa a ružové tenisky.
WTF? ja som z týždňa na týždeň prešla dokonca aj na dredy ale tie mi držali celkom dosť dlho
a boli to dva roky do zadu.

Ľudia a kamaráti čo ma dennodenne sledujú na sociálnych sietiach sa delia na také tri kategórie.

Ľudia z prvej kategórie sú takí, že im je v podstate jedno čo nosím, aký mám make-up.
Sú to poväčšine ľudia, ktorý ma poznajú odmalička a aj keď sa moje štýly oblečenia menili
ako počasie tak boli hlavne radi že svojim správaním a názormi som zostala stále na tej istej
vlne.

Ďalej tu sú ľudia čo ma neustále kritizujú. Či už anonymne alebo..vlastne iba anonymne.
Hah. To ma má uraziť? Že si nejaké dievča či chlapec s mentalitou 6 ročného decka sadne za
počítač svojej starej mamky a napíše mi na ask či na sarahah správy typu. "to je strašné,
ten make-up." "ako môžeš nosiť na verejnosť dačo takéto?"
A viete čo? Presne správy tohto typu ma úplne nakopnú a mám chuť robiť čo najviac preto
aby vám to liezlo čo najviac na nervy. Niekedy ma napadá, prečo mi proste tí ľudia
nedajú unfollow a vyriešené? Je to preto aby nemali taký nudný život, tak ma proste budú sledovať
naďalej a potom mamke s tatkom hovoriť o tom že pozri čo behá po meste?
Každý má svôj štýl, aj keď ten svoj som zatiaľ na nikom takom nevidela (načož sledujem
instagram a pod. dennodenne.)
Rada miešam pastelovú ružovú a čiernu farbu. Najviac si vychutnávam pohľady ľudí,
keď po mne v meste zazerajú. To že si ja oblečiem kanady, do toho ružovú suknu, tričko
ako také univerzálne, obojok s reťazov na ktorej mám pripevnenú my little pony peňaženku je myslím
si že moja vec.
Keby som niekde v anglicku alebo v Amerike tak to majú úplne v paži.
Noačo že nosím parochne? Som snáď jediná na slovensku?
Milujem nosenie parochní a myslím si že nejaká správa typu že sa mi to nehodí mi
môj názor nijak nezmení.

A vrhneme sa na poslednú kategóriu ľudí, ktorý môj štýl "žerú"
Ako mi prišlo niekoľko anonymných hateov či nejaká kritiky, vždy sa tu nájdu ľudia
ktorý sú zásadne proti tomu aby som kvôli tomu nejak menila, chcú aby som zostala
sama sebou a musím uznať že niektoré správy sú veľmi prekvapujúce!

A dostaneme sa už konečne ku pointe článku a zistíme teda kto je mojím vzorom, teda
kto ma inšpiruje?

Nie je to jedna osoba, niesu to dve..je ich viacero.

Prvú z nich som spoznala cca pred rokom. Meno ALEXWORTEX69 nie je vôbec neznáme, hlavne
v Bratislavských uliciach, kde sa táto úžasná osoba, prezentuje v tom v čom sa najlepšie
cíti. Dennodenne ju zhadzujú ľudia, ktorým sa proste nepáči že ako sa oblieka do mesta,
či aké fotky fotí na instagram. Pre mňa to je vzorom v niektorých veciach. Nie je to štýl akým sa oblieka
(i keď mne veľmi vyhovuje). Je to tým ako sa aj cez všetku kritiku nevzdáva a zakaždým
dokáže prekvapiť niečím novým. Len vďaka nej som nabrala odvahu vyjsť von oblečená v tom čo sa mne páči,
ísť namaľovaná tak ako ja chcem a kašľať na okolité pohľady či reakcie!



Ako ďaľšou inšpiráciou by som nazvala Anri du toit, Yolandi Visser z kapely Die Antwoord.
Je to jedna z mála speváčok, ktorá dokáže pri každej jej pesníčke vo mne zobudiť
môj mámvpi-i režim.

Čo sa týka umeleckej stránky tak najviac obdivujem Taly a aldi_mich !
Ich tvorba je neskutočná a vždy keď vidím ich príspevky, tak ma to nakopne a
mám strašnú chuť ísť maľovať! Verím že častejším trénovaním budem
aspoň trochu dobrá ako oni! :)





Pod maskou Ep. 1. Pilot

9. july 2018 at 22:04 | Sarah |  Pod maskou
Stredná škola. Je to tu.

Už tretí rok tu mrhám svojím časom, ktorý som mohla stráviť na, eh mm, produktívnejšej

škole? Čo si pod pojmom produktívnejšie štúdium predstavujem? Všetko okrem Bloomfieldu. Mimochodom moje

moje meno je Sophia..mám čerstvých 18, len aby ste boli v obraze.

Pred piatimi rokmi sme sa presťahovali do Connecticutu, kde trávim svôj veškerý čas za knihami,

občas s rodinou. Mám dvoch bratov, strašne neznesiteľních, samozrejme, ktorí by neboli?

Ale deliť sa o izbu s dvomi 12 ročnými sopliakmi, no nie ďakujem. Myslím si že je na čase sa zrejme

osamostatniť.

Ale ako? Však ja sa neviem poriadne postarať ani o rastlinu, kde to ja by som sa mohla osamostatniť.

Pravda je však, že priateľa mám, ale bolo by hlúpe keby sa stará on o mňa. V každom prípade ho zneužívať

nechcem a jediné čo by ho asi mohlo v blízkej dobe napadnúť, je ma poslať dolu vodou. Chlapec stále žije

v sne, kde som pre neho strašne úžasná a dokonalá žena, ktorá sa o neho postará, keď sa mu sem tam prejaví

kašlík alebo mu bude padať nudlička z nosa. Haha. Nie nemalo to byť vtipné. Tak to u chlapov chodí.

Nechápem ako môže mať dospelý muž problém s niečím takýmto.

Ak čaká od čerstvej osemnástky že sa bude starať o 24 ročného chlapa ako o svoje vlastné dieťa je

na omyle. Vlastne ani to dieťa nemám v pláne, kurnik však som ešte mladá, načo starosti najviac.

Ale raz by som dieťa chcela, možno jedno, možno dve, tri alebo rovno päť.

Dobre preskočme túto tému radšej, vidím to jedine tak že budem pracovať niekde za pokladňou, pri najhoršiom

každodenne servírovať turecké kebaby pre hladné opité hlavy 12 hodín denne.

Čo sa týka uživením samej seba, tak to mierne pochybujem že sa dožijem viac ako 30 rokov. S tým ako pijem sa dostanem maximálne na proti alkoholické, kde umriem na abstinenčné príznaky.

Ale myslím si že už dosť o mne. Zrejme ste sa samých seba pýtali ako to je možné že som prednedávnom oslavovala

čerstvú osemnástku a môjmu priateľovi tiahne na 25.

Bolo to už dávno čo sme sa spoznali. Je to v podstate bývalý najlepší kamarát môjho bývalého. Áno bývali najlepší kamarát, prečo asi? Keďže si ho zrejme neviete predstaviť tak začnem. Milý, zábavný, vern..Dobre robím si strandu.
Má úžasné modré prenikavé oči, tmavé vlasy, hmm vlastne niečo ako Josh Radnor zo seriálu How I met your mother,
len má modré oči. To že je aj finančne zabezpečený spomínať nebudem. Nieže by som bola na peniaze, pre mňa to

je skôr taký bonus.
Spoznali sme sa na oslave mojej najlepšej kamarátky Beiley Keď oslavovala 21 rokov. V tú chvíľu ako som sedela len na pár minút sama som sa mu zapozerala do očí, spadol do čiernej diery menom "moja

hlava". No však veď nech sa páči..podme sa vrátiť o rok naspäť.

Poznáte to také klišé keď vo filmoch vpadne tá časť keď dievčaťu padnú na zem knihy, chlapec ktorý je najbližšie (väčšinou ten ktorý sa jej dlho páči (vlastne vždy)) jej ich chce zodvihnúť a zrazu sa "nechtiac" dotknú rukami, pozrú sa navzájom do očí toho druhého..no! tak presne toto bolo skoro to samé len to nebolo v škole, nič mi nespadlo, nerozprávali sme sa a všetko okolo toho..išlo iba o ten pohľad, aby ste si ho vedeli predstaviť.

Sedela som naproti Beiley, nelegálne popíjala fernet s jablkovým džúsom a rozprávali sme sa o bežných veciach.

"Som neskutočné šťastná ale aj celkom zarmútená dnešnou oslavou" zhodnotila Bailey svoju momentálnu náladu.

"prečo? prišlo veľa tvojich priateľov, rodina a známy, všetci sa zabávajú." Položila som jednoduchú otázku, ktorá by napadla

zrejme každú najlepšiu kamarátku, keby niečo takéto začuje.

"Proste je to celé také, ja neviem ani ako to opísať. Proste mám 21 rokov, mala by som byť pomaly pripravená na život,

popritom sa nezaujímam o nič podstatné a strašne rýchlo stárnem."

"Stárneš? Preboha čo ja by som dala za tvoj vek. Uvedom si jedno a to je to že čím staršia si, tým viacej skúseností

zbieraš a keď budeš odhodlaná sa starať o vážnejšie veci, budeš pripravená"


"hmm..možno máš pravdu i keď je tu toho oveľa viac, s mojím starnúcim "ja" si neuvedomujem veľa vecí na koľko môj vek

sa blíži k tej hranici, aby som sa proste mala začať starať sama o seba..vieš prenajať byt, nájsť si partnera a tak.."


Bailey, totiž opustil priateľ asi pred rokom a pol a stále si bere k srdcu len to že za to môže ona. Kto k sakru môže za to že ho priateľ opustí kvôli inej? Myslí si že nebola až moc dobrá pre neho po tom všetkom čo sa stalo a už ju to trápi niekoľko mesiacov.


"Privlastňuješ si problémy, ktoré vôbec nemajú nič spoločné s tvojím vekom. Bailey, pozri.." S týmito slovami som podala Bailey ruku, Bailey sa mi pozrela do očí a ja som jej prehovorila tak trošku do duše."

"Je mi jasné že toto všetko si myslíš len kvôli Ericovi. Žiadny chlapec ti nestojí za to aby si si myslela po vašom rozchode že si nemožná alebo niečo." pousmiala som sa na Bailey

"A už vôbec si v takom mladom veku myslieť že si neuvedomuješ veci, ktoré si uvedomujú ženy až po 40tke., nehovorím že máš s tým počkať, ale nie s tým začať keď si ešte takto mladá a máš celý život pred sebou." Snažila som sa Bailey vysvetliť, teda aspoň som si nejak v kútiku môjho myslenia myslela že to bude tá správna veta, ktorou by som ju mohla aspoň trošku potešiť v deň jej narodenín.

"AAA táto pesníška je pre Baileyy!" Zaznelo z hlasitých reproduktorov, z pódia.

Začala hrať Beileyina najoblúbenejšia skladba od Bruna Marsa "uptown funk".

"wow, túto pesníčku milujem! Sophia si jediná, ktorá vie čo milujem, kto to mohol pustiť?" Zhŕkla Bailey, plná nadšenia.

"naozaj netuším, možno nejaký nápadník." S menším posmechom a vnúteným pohľadom som ju poslala nech sa ide zabávať. Sama totiž vedela že pre ňu chcem len to najlepšie a vždy vedela na čo tým mojím pohľadom narážam.

"naozaj? nebudeš sa hnevať? Predsa si tu sedela len so mnou, poď aj ty nechcem ťa tu nechať samú." Plná nadšenia a skoro bez známky sebaovládania sa ma spýtala.

"Bailey..uži si večer, predsa len nie som jediná, ktorá prišla na túto oslavu len kvôli tebe." Ako som dopovedala Bailey ma objala a hneď bežala za partiou priateľov čo na ňu čakali pri parkete.

A vtedy sa to stalo. Po pár minútach som naozaj nemala poňatia čo mám robiť. Naozaj som nemala náladu ísť tancovať a už vôbec sa mi nechcelo vztať.

V tom sa mi pohľad zakotúľal na stôl hneď oproti mne.

Som taký ten typ dievčaťa, ktoré proste keď už naozaj nemá čo robiť, začne sa prezerať naokolo po ľuďoch a ohovárať ich či chváliť sama so sebou.

Nečakala som..naozaj som nečakala že sa na mňa bude niekto pozerať.

Ako som svojimi nevinnými unudenými očami sledovala situáciu okolo seba som narazila na oči naozaj že..wow.

Bolo to naozaj ako z filmu, to klišé som už spomínala takže kašlať na to. Ale kurnik šopa! Predstavte si to! Jeho

krásne rysy tváre, oblek, krásne modré až svietivé oči, ktoré boli vidieť z pár metrov, hneď ako sa cez ich stôl premihlo svetlo reflektora.

Usmial sa na mňa. No samozrejme nebudem si z tohoto všetkého myslieť že ma chce a akurát si so mnou predstavuje zvyšok svojho života ako ja...dobre to bolo prehnané, ale vyzeral naozaj skvelo.

Otočil sa a znovu sa venoval svojím kamarátom.

Ah bože, ja som taká naivná. Ako si môžem myslieť že niekto ako je on ma osloví.

Viem, uvedomila som si že myslieť si o človeku že je úžasný a hento tamto je veľmi priskoro, keďže som ho zahliadla len na pár minút.

Po tomto krásnom momente, ktorý som naozaj zažila prvý krát v mojom živote sa vracala Beiley.

"To bolo úžas..." Nestihla dopovedať a všetko čo sa tú jednu noc zjedla a zrejme aj vypila stihla vyvrátiť hneď pred očami svojej matky, ktorá jej navrhla ísť domov a vyspať sa.

"Paní Cromwelová, nechajte to tak, pôjdem s ňou a dám doma na ňu pozor." ujala som sa starostlivosti o Bailey.

"Oh Sofia, ďakujem, celkom som aj rada že ťa napadlo sa toho ujať, keďže si jej druhá najbližšia osoba hneď po mne. Tu máš kľúče, daj na ňu pozor ja to tu dám do rána do poriadku." Celkom nenápadne a namyslene sa mi pri vtrela do myšlienok.

Nemohla som predsa Bailey nechať v takomto stave. Paní Cromwelová je v pohode, teda občas. Po pár pohároch bieleho vína znie celkom namyslene, ale to nechajme tak.

Sme už pomaly pred domom. Za celú cestu, ktorá netrvala skoro ani 10 minúť, Bailey niekoľko krát spadla na zem a

odrela si kolená.

Pred dverami som jej vyzula topánky, odomkla dvere a cez chodbičku sme sa dokotúľali do obývačky kde som ju uložila na gauč. Pustila som telku.


"Si v poriadku?" V kľude som sa jej opýtala.


"no, točí sa mi hlava a mám pocit že každú chvý." Bailey zas a znovu nestihla dopovedať, a stihla to pokôpkovať na zem.

"Pane bože, donesiem ti vodu a zrejme aj vedro." Behom som namierila rovno do kuchyne po pohár čistej vody, ktorý som položila hneď vedľa Bailey na stôl. Otočka naspäť, samozrejme teraz už do kúpeľne po vedro. (že ma to nenapadlo skôr, alebo aspoň zobrať všetko naraz.

Ako som vychádzala z kúpeľne, hneď ma strhlo, neverila som tomu čo vidím.



 


Nie vždy je všetko podľa našich predstáv

9. july 2018 at 17:24 | Sarah |  Témy týždňa
Ták a je tu téma týždňa, o ktorej budem mať

zrejme trošku problém niečo napísať - nechcem tým povedať že

sa mi darí stále, teda skoro. Ako som predtým písala o tých plánoch a tak, je

potrebné uvedomiť si že aj keď budeme niečo plánovať tak treba rátať

aj s tým že to bude mať plusy a mínusy. Mínusov je v podstate o niečo viac,

nebudeme si klamať.



Dnes nebudem nad ničím filozofovať, predsa len toto

nie je nejaké extra téma, na ktorú by žiadalo vyvíjať

myšlienky.

Tuším že ste si naplánovali toľko vecí, ktoré chcete stihnúť do konca letných prázdnin.

Koncerty, stanovačky, festivaly, výlety, oslavy..

HH

Samozrejme aj ja ale rátam aj s tým že to všetko nepovychádza.

Čo sa týka stanovačiek, nijak sa na to nechystám.

Už minulý rok sme sa s kamarátmi dohodli že dačo takéto spravíme.

A čo z toho? samozrejme že sa nešlo, ani sa do plánovania nikto nezapojil.

Od tej doby chodím na stanovačky spontánne, keď ma niekto zavolá alebo

sa niečo také udeje min. 2 dni potom čo sa to navrhlo, vtedy je viac než 60% pravdepodobné

že sa to naozaj uskutoční.



Ale, bola som na jednej stanovačke. Vyzeralo to nádejne, krásna lúka, blízko lesa,

studne, potoka a na nebi ani obláčiku.

Nikdy neverím na počasie, ktoré mi vyskakuje v mobile.

Veď teraz malo dva dni pršať a nič. Dobre späť k téme!

Až na to že sa kamarátom nepodarilo postaviť stan, to bolo okej. Nejako sme sa už podelili,

kto bude kde spať. Až kým neprišiel večer a nezačalo popŕchať.

Slabo...trošku viac..no až kým nás nezatopilo a nezačali sme sa v stanoch

cítiť ako na kúpalisku. Všetci mokrí, polka z nás ochorela a celkovo to bola moja prvá

a najhoršia stanovačka s priateľmi.

Ale musím uznať že aj keď nám počasie nevyšlo a boli sme premočení

od hlavy až po päty, nebyť ľudí čo tam boli,


bolo by to o ničom




-------------------------------------
Čo sa týka chát a prespávačiek, tie sa uskutočnili zakaždým.

Teda..poznáte ten pocit keď máte dáku akciu..no a dohodnete sa min. pätnásti čo pôjdu na isto,

o deň vás už je len desať, tri dni pred akciou šiesti, no a nakoniec

idete len dvaja či traja?

Myslím si že poznáte.

Moja prvá chata bez rodičov síce takto našťastie nedopadla, ale

dopadla tak väčšina prespávačiek, opekačiek či chát.



Takýchto vecí som už zažila veľa a väčšinou všetko bolo tak ako sa plánovalo.

Teda pokiaľ to organizuje niekto, kto sa ani len trochu nevyzná

v plánovaní, čo, kde a ako spraviť, tak v tom nevidím zmysel.



--------------------------------------------



To či sa už niekomu nedarí v škole, práci alebo doma je v

podstate aj tak trochu jeho vina, teda podľa toho o čo sa jedná.

Väčšinou za to môže počasie, lenivosť alebo to keď

vždy všetko potrebujeme hneď, Podľa mňa sa náhliť netreba, keď budeme všetko

robiť s rozumom, pomaličky myslím si že sa väčšina vašich

plánov uskutočnia podľa vašich predstáv a očakávaní.




Rozlúčka, park a brigáda

6. july 2018 at 12:58 | Sarah |  Diary
A je to tu. Konečne som si našla čas sem na to
aby som sem niečo napísala.
Poslednou dobou nemám nejak ani nápady, na to čo
napísať. Zrejme to bude tým
že nad jediným nad čím som premýšľala bolo niekoľko
stretnutí a samozrejme aby som
nesedela len dom tak som vyšla aj von.
Po úžasných dvoch prevínkárčených dňoch som sa musela
rozlúčiť s kamarátmi, ktorý odišli
do švajčiarska za prácou.
Takýchto dní by malo byť viacej! Naozaj som si to
užila a teším sa nich návrat aby
sa to všetko zopakovalo a bolo to ešte lepšie,
keď budeme všetci!




02.07.2018

2. july 2018 at 21:43 | Sarah |  Diary

Som zo všetkého unavená. Už si ani neviem predstaviť, aké to bolo keď som
sa cítila naozaj šťastná a mala pocit že je tu niečo čo
ma naozaj napĺňa.
Nieže by som bola smutná alebo niečo, také...cítim sa tak strašne
neutralizovaná a myslím si že mi niečo chýba.
Je to láska? Je to priateľstvo alebo rodinná atmosféra?
Je to niečo viac?
Kladiem si strašne veľa otázok, no nedokážem si na ne
odpovedať. 
 
--------------------------------------------------------------------------
 
Ešte pred dvoma rokmi som sa nesmierne tešila na prázdniny. Mala plány s
priateľmi a užívala som si každú sekundu svôjho života.
Prázdniny roku 2017, boli ako prelom medzi pocitovaním, myšlením 
a chápaním ako som prežívala ešte rok predtým.
Naozaj netuším čo budem toto leto robiť.
Vidím to jedine tak, že sa budem venovať blogu a čítaniu niekoľko článkov 
či kníh denne. Nič zaujímave pre vás, ja to chápem, každý má rozličné záujmy.
Zrejme by som ich potrebovala viac, ale ako mám
vedieť čo je pre mňa vhodné, keď moje malé štastné ja si 
proste odišlo na dovolenku bezomňa a zostala tu zo mňa 
len drvivá časť, ktorá má proste chuť nič nerobiť a
nezažívať nové veci ako to robia podaktorí.
Cítim v sebe prázdnotu, ktorú nejednoducho opísať.
Nemyslím si že riešením bolo by si proste niekoho nájsť, kto by tú prázdnotu
vyplnil láskou. HH nedajbože by som sa ešte namotala. Našťastie
mi city opadli. Som proste kvet, z ktorého opadali všetky
krásne lupene a zostala zo mňa iba ovisnutá stonka, ktorá 
síce hľadá tú cestu naspať, zregenerovať sa a žiť proste ďaľej, len
nevie ako.
Dám tomu ešte trochu času.  Možno sa niečo zmení.

Životný cieľ

2. july 2018 at 12:17 | Sarah |  Témy týždňa
Životný cieľ? Čo je to životný cieľ? Je len jeden? 
Je ich viac? Mám ja nejaký cieľ?
 
Dá sa vôbec za životný cieľ niečo považovať?
Stále dospievame a postupom veku sa nám menia názory,
vkus, učíme sa niečo nové.
Je vôbec možné si určiť taký cieľ, keď sami nevieme o čom
vôbec život je?
Pod pojmom "Životný cieľ" si väčšina ľudí predstaví založenie rodiny, skvele vybavená 
domácnosť, láska na celý život, prácu snov a pod. Je vôbec toto všetko nutné?
Áno je to fajn, je skvelé mať toto všetko a byť šťastný s pocitom
že sme akože "niečo veľa dokázali"
Nemám na mysli že niečo takéto je zbytočné, patrí to ale k životu. Prečo potom považovať
niečo takéto za práve ten cieľ, keď je viac než pravdepodobné, že sa vám to vyplní,
niekedy aj bez neveľkej námahy.
Za životný cieľ by som považovala skôr veci, ktoré ešte nikto nikdy nespravil alebo sa 
o to aspoň nepokúsil. Niečo nové. Niečo
originálne. 
Ja sama neviem čo chcem teraz, nie to aby som vedela aký je
môj cieľ a čo chcem ešte do
budúcna vyskúšať a robiť. Všetko to je len fikcia, ktorá sa nám
premieta v hlave a nadobúdame
tak falošné nádeje, z ktorých by sme skôr či neskôr
boli sklamaní.
Načo všetky tie sklamania? Samozrejme nemusia byť pokial si
človek verí a verí aj v tú danú vec,
ktorú by chcel zrealizovať.
 
Podľa mňa, pokiaľ človek mentálne poriadne nedospeje, nieje
vysoká pravdepodobnosť že
toho v živote veľa dokáže.
Mladí ľudia až moc často premýšľajú nad budúcnosťou. Čo bude, čo by sa stalo ak..?
Prečo to robia? Ničia a povzbudzujú tým samých seba zároveň. Ako sa má potom tak
mladý človek rozhodovať čo je dobré a čo nie, čo je správne a zase naopak.
Nerozmýšľaj nad tým, nerozmýšľaj nad budúcnosťou, nikto ju totiž predpovedať
nedokáže. Pokiaľ si sám sebou, nerozmýšľaš nad somarinami, čo bolo a čo bude,
je väčšia pravdepodobnosť že vtedy ešte len nájideš to čo je v tebe naozaj ukryté.
Stačí žiť prítomnosťou a v hlave ti nebudú blúdiť myšlienky, ktoré ťa
naprosto odrovnajú z reality.
Čím starší budeš, ty viacej si potom budeš uvedomovať že určiť si
životný cieľ nieje jednoduché, že na to prídeš neskoršie.
Možno síce nevedome, ale ani teraz nevieš či náhodou niesi aspoň
vo štvrtine svojej cesty, ku tomu niečo dokázať.
quotes, tumblr, and aesthetic image

10 vecí, ktoré o mne ešte neviete

1. july 2018 at 19:23 | Sarah |  TAGY
Do IG story som vám hodila anketu, v ktorej ste mali možnosť zahlasovať
či by ste onen článok chceli.
Odpovede boli pozytívne, tak nech sa páči.

1. Vidím rozdvojene


Asi si hovoríte že čo.. Áno, vidím rozdvojene a to už vyše roka. Teda aspoň 
vtedy som si všimla, že so mnou a mojím zrakom
niečo nieje v poriadku. Ah..zrejme vám to asi nepôjde do hlavy, sama to neviem opísať.
Najskôr som sa s tým "pochválila" mame,
ktorá mi ako každá správna matka, ktorá sa stará mi navrhla návštevu u očného. HH.
Ani som si nemyslela že na takú krátku prvú
prehliadku sa čaká vyše troch hodín. Tam som bola pár krát na vyšetrení a čo zistili?
Samozrejme že nič. Predpísali ma na ďaľšie
neurologické vyšetrenia a za pol roka bežím na laserovú operáciu očí, ktorú som samozrejme
mohla mať už dávno za sebou.
Nieže by som sa bála o to nejde, ale keď som šla ku očnej
(samozrejme bez rodičov) bez peňazí,
tak ma poslala preč a objednala
až za pol roka.

2. Nedokážem chodiť "poza" školu

 
Teda, nehovorím že som nikdy nebola, hej tak to pŕŕ. Ja som ten prípad študenta, ktorý je
nesmierne lenivý na to chodiť do školy,
natož poza školu. Radšej prespím celý čas čo som doma, namiesto učenia a namiesto toho
aby som sa mala niekde flákať.
Za vymeškané hodiny za tento šk. rok sa chváliť nebudem.
 

3. Nosím okuliare


Mohla som to zhrnúť do jedného faktu, ja viem. Očná mi predpísala okuliare, ktoré mi 
v podstate vôbec nepomáhajú.
Nosím 0,5 na blízko.

4. Tento rok ma čaká ešte niekoľko dôležitých vyšetrení, pobytom v nemocniciach sa nevyhnem

 
Poznáte ten pocit, keď vám je nesmierne zle a vy sa
to snažíte "vygoogliť"?
Vyhľadávate možnosti ako sa bolesti zbaviť, čo to môže byť až nakoniec "zistíte"
že máte rakovinu
tretej obličky a tretieho oka?
Robí to si myslím každý. Ja niekedy strašne moc schýzujem a všetko čo
vyhľadám si radšej preverujem.
Naposledy som ležala v nemocnici pred pol rokom. Ležala som tam týždeň a lekári 
ani za pi-u nevedeli zistiť čo mi je.
Vlastne bola som na kožnom, takže na miesto tlačenia liekov mi predpísali mastičky,
ktoré pomáhali na určitú dobu.
Žiadna vážna choroba ani alergia.

5. Nemám žiadnu alergiu


Hmm...Dá sa považovať pálenie záhy na fakt extra krátku dobu za alergiu?

6. Mám tri takzvane "brigády"


Niektorý ma už poznajú, že brigádujem v pivnici..už ROK!
Ďaľej maľujem obrazy na objednávku a publishera 
v oblasti affiliate Marketingu

7. Strašne rýchlo sa namotám na chalana

 
V poslednej dobe ani tak nie. Často sa mi stávalo že stačil mi jeden deň s chalanom,
ktorého som úplne žrala
a mesiac som ho nevedela vypustiť z hlavy.. Teraz nejak extra vzťah nevyhľadávam,
asi toho bolo už dosť
 

8. Počúvam všetko okrem DnB


Áno aj Jazz, Blues a Klasickú hudbu!

9. Schýzujem takmer zo všetkého!


Mimochodom o tom som písala aj článok.

10. Mám doma niekoľko druhov nefunkčnej

elektroniky, ktorú nechcem vyhodiť ale aj tak by

som mala lebo nefunguju, ale aj tak si myslím

že sa mi niekedy na niečo hodia...

Vlastne, som obróvsky bordelár. Ak idem z domu preč na viac ako dva dni, 
zamykám si izbu aby nikto ten bordel nevidel.
Už mám skills v tom sa vyspať na matraci 1x1 metra!



Ak sa vám tento článok páčil, nezabudni ma podporiť vínom. :)




Život v spomienkach

29. june 2018 at 15:22 | Sarah |  Témy týždňa
Prečo spomíname? Je to dobré? Je to zlé?
Ako kedy. Zažívame krásne chvíľe s priateľmi, s rodinou a blízkymi. Je naozaj skvelé že si niečo také dokáže človek pamatať, ale len z časti. Nezamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo keď nad niečim rozmýšľame, tak sa do toho hneď hrnú spomienky,
tie zlé samozrejme a hlavne tie, keď sme spravili veľa chýb.
Žiadny človek nieje bezchybný. Prečo by sme mali celé dni spomínať na dobré veci, ktoré by nám v podstate nič nepriniesli, iba by nám bolo ľúto že tie pekné chvíle čo sme prežili už proste nevrátime.

AH. SORRY. Trošku nuda ja viem, je ťažké sa po roku vrátiť k písaniu článkou, ktoré by boli zaujímavé ale nie také nudné.
Tento odstavček som písala minimálne 15 minút. Zvykám si na novú klávesnicu kde sú všetky klávesi divne poukladané. Nedokážem nájsť to správne slovo, ktorým by som charakterizovala niečo čo mám momentálne na jazyku.

Mám aj ja spomienky, nieje ich veľa ale mám. Každý z nás si väčšinou pamätá len tie zlé, pri ktorých by vám dokázali opísať každý jeden detail, ktorý sa podielal na tom aby sa zaradili medzi tie, na ktoré budete myslieť najčastejšie.

Ale kde by sme boli bez zlých spomienok? Ukazujú nám tie najčastejšie chyby, ktoré sme kedysi robili a upozorňujú nás aby sme sa nepopálili znovu na tom istom. Keby myslíme stále len na to dobré, chybili by sme znovu a znovu, ničomu novému by sme sa nenaučili a na nič nové by sme neprišli.
Teda aspoň ja si to tak všetko vysvetľujem..

Bodka.

26. november 2017 at 21:36 | Sarah |  Denné články
Slovo po slove, veta po vete, Príbeh po príbehu.
Dokáže byť niečo tak kurva silné že to dokáže zmeniť ľudskú psychiku po pár dňoch? Žijeme vo svete masiek. Každý má tú svoju. Pravú tvár človeka nikto nikdy nebude vidieť. Nebude cítiť pocity toho druhého. Nebude prežívať také isté pocity s niekym blýzkym. Svoju pravú tvár uvidíte vy sami, lebo vy ste jediný, ktorý sa v danom momente cíti. Len keď ste sami dokážete v sebe rozpústať vojnu pocitov. Vojnu, ktorú zastavíte len vy sami, ale čím?

Nie všetci sme taký že by sme vedeli vyriešiť každý jeden problém čo nám vpadne do života.
Problém je ako nedopísaná veta, ktorá sa v polke končí bodkou. Prečo?
Problémy sa majú riešiť, áno ale čo keď su tú ľudia, ktorým sa zlý pocitový stav proste páči?
Je to divné, áno viem ale čo keď? Mám ich pár, ale prečo to v sebe všetko udržiavam a neriešim to?
Lebo nechcem. Je to vec, ktorá ma napĺňa, dáa mi niečo to doho môjho skurveného živora a je mi dobre. Žiadny človek nebude mať taký bezproblémový život.

Hlavou mi zase blúdi veľa myšlienok a jedine ako ich dám von je to že vám sem napíšem pár slov, v ktorých zhrniem pocity môjho takzvane "života". Nechcem nikomu tĺcť do hlavy kaleráby. Viem na takéto veci sú denníky.. ale na čo mi taký súkromný denník bude, keď to môžem napísať sem? Nejde mi o to aby si o mne ľudia mysleli kokotiny, ide mi o to že práve toto je ten žáner spoznávania ľudí. Ľudí, ktorý sú k mojim myšlienkam blyžšie. Niekto kto ma chápe.

Dopíjam posledné kvapky vína a s pocitom že som do dnes ešte nič nedokázala ukončím tento "deň" bodkou.

Where to go next